tyrkySOVA

Vraví sa, že mýliť sa je ľudské. V tom prípade často zabúdame, že deti sú tiež ľudia, pretože od nich očakávame neprimeranú neomylnosť. Koľkokrát musia počúvať, že s takými známkami z teba nič nebude (raz sa aj tak dozvedia, že Einstein bol zberateľom štvoriek - a neohovorím o košíkoch podprsenky), že dospeláci si nemýlia strany (a tri minúty pred zákrutou uvažujú, ktorú smerovku vyhodiť, len tak, z dlhej chvíle) alebo že 30 pádov z bicykla je naozaj priveľa. Našťastie sa objavujú aj múdre knižky, ktoré čitateľa ubezpečia, že na počte chýb na ceste k cieľu naozaj nezáleží. Mila ich napríklad robí milión denne. Namiesto banán píše babán - zaujímalo by ma, ako by dopadol jej pokus napísať "kompót", mliekom sa triafa všade inde, než do pohára, na zubnú kefku si vytlačí množstvo pasty vo veľkosti kokosového orecha namiesto odporúčaného hrášku. Jej snom je vyhrať preteky, ale ako je to možné, keď robí chyby ešte aj v skákaní cez prekážky?  Neschopnosť čítať, naopak, v prípade tejt...

       Žiadny iný tvor nie je natoľko posadnutý svojím vzhľadom, ako práve človek. Niekde som čítala, že to začalo s vynálezom zrkadla, lebo kým sme nemali možnosť dennodenne čumieť na svoj krivý nos alebo bradavicu na čele, až tak nás to netankovalo. A máloktorá časť ľudského tela je natoľko prepieraná, mystifikovaná, využívaná aj zneužívaná ako práve ženské prsia. Prečo je to tak? Tejto záhade sa na zúbok pozrela Marilyn Yalom v knihe Prsia naprieč dejinami. O skvelý preklad sa postarala Alexandra Strelková.     V tejto prudko čitateľnej, zaujímavej, znepokojujúcej a všeobecne fascinujúcej, na obrázky bohatej knihe sa nedočítate, prečo si musí suseda svoje prednosti nosiť na fúriku, zatiaľ čo vy ich hľadáte pod lupou. Alebo Hubblovým teleskopom ako ja, a aj tak je to pred platné, lebo napriek svojej vyspelosti ľudstvo ešte nevynašlo zobrazovaciu technológiu, schopnú priblížiť absolútne nič. A nezistíte ani to, kedy začne zaberať 100% prírodný a bezpečný o...

       Človek je taký debilný tvor, čo rád berie všetko ako samozrejmosť. Že veď bude zajtra a zajtra bude čo jesť a pozajtra tiež. No čo ak nie? Našťastie aj vo svojej debilite dokážeme myslieť v intenciách krízového manažmentu, a tak vznikli semenné banky (teraz nehovorím o striekaní do téglika, to je zas niečo iné), kde si ľudstvo uchováva semiačka pre prípad, že túto planétu dodrbeme natoľko, že nám už nezostane ani len tá pšenica. A práve takáto semenná banka sa stala dejiskom strhujúceho príbehu v knihe Ostrov bouře a ticha od Charlotte McConaghy. O skvelý preklad do češtiny sa postarala Linda Bartošková.     Ostrov buřňá k ů sa krčí blízko Antarktídy a okrem tuleňov, zástupu tučniakov, vodného vtáctva a nehostinných podmienok ukrýva aj semennú banku, v ktorej sú uložené zásoby semien najrôznejších rastlín pre prípad, že to ľudstvo doserie ešte viac, než doteraz. A ešte rodinu Saltovcov, posledných obyvateľov, ktorí čakajú, kým si more definitívne pov...

      Často si vravíme, aké sú emócie zbytočné, hlavne keď konáme preemotivovane (rada vymýšľam novotvary, ktoré nikto nechápe, vďaka, že ste si všimli) a za zabudnuté výročie prvého pohľadu do očí musia položiť život modranské taniere po prababke. Ale čo by sa stalo s ľudskou bytosťou, keby bola oprostená od akéhokoľvek emočného prežívania? Stalo by sa z nej bezcitné hovado? Nie tak celkom. Zaujímavú odpoveď ponúka slovenský spisovateľ Pavel Chodúr vo svojej druhej knihe zo sveta tajomného Artura Kobayashiho, Solus.     Svet v nie tak vzdialenej budúcnosti sa spamätal z niekoľkých prúserov, pričom pandémia covidu a následné transformovanie ľudí na kukurice bol tým najmenším. V snahe uľaviť obyvateľstvu od emočného trápenia vznikol projekt Solus, ktorý sľuboval rýchlu a bezbolestnú úľavu od utrpenia. Akurát, že za svoje vzali nielen negatívne emócie, ale aj tie pozitívne a monopol Takeshi corp., ktorý to celé spískal, sa teraz snaží zahladiť stopy. No čo ak je z...

     Povinné čítanie sa všeobecne asi neteší veľkej obľube, možno aj kvôli tomu prívlastku "povinné". Máločo obligatórne robíme s potešením, už len z princípu - ani dvojitý hambáč by vám nechutil, keby vám povedia, že nevstanete od stola, kým nebude prázdny tanier. Možno aj to je jedným z dôvodov, že ku knihám, ktorými nám mávali pred nosom učiteľky literatúry, sa vraciame až o dekády neskôr a potom sme prekvapení, že to vlastne vôbec nie je také zlé. Takže, akým hamburgerom sa pre mňa stala Malka od Františka Švantera?     Pre tých, čo si z hodín literatúry pamätajú ešte menej, než ja, František Švantner bol popredným predstaviteľom slovenského naturizmu (to nemám z wikipédie. Ale ani z hlavy, píšu to v anotácii) a Malka je zbierkou noviel, ktorá mu tento titul pomohla dosiahnuť. Všetky spája temný a tajomný námet. Jednoduchý človek sa stretáva s okolnosťami, ktoré sú nad jeho pochop, takže ich pripíše nejakej tej nadprirodzenej mocnosti, a spisovateľ necháva č...

     Sú knihy, ktoré zapadnú prachom hneď, ako vypadnú z tlačiarenskej linky, také, ktoré zarezonujú, aj také, o ktorých sa ešte dlho rozpráva. A potom sú knihy, z ktorých sa stane celosvetový fenomén, spravidla sprevádzaný verziou na striebornom plátne, ovenčenou Oskarmi a Levmi a Grammy a neviem čo za lapače prachu sa ešte hercom rozdávajú za kvalitný výkon. Nekonečný príbeh od Michaela Endeho rozhodne patrí medzi ne. Mimochodom, nikdy ma neprestane baviť, že človek, čo sa volal Ende, napísal knihu, ktorá by nemala mať koniec (spoiler: je to ojeb!). A rovnako ma pobavilo, že slovenského prekladu sa zhostila dáma s kúzelným menom Elena Diamantová.     Pre mňa, ako decko z 90tok, je človek, čo nepozná Nekonečný príbeh, predstaviteľný asi ako zelené prasa s cylindrom na trojkolke ozdobenej kosatcami a jarnou cibuľou. Ale ak ste náhodou zelené prasa (bez urážky, metafora), tak v skratke: chalanisko udžube krásnu knihu z antikvariátu, ide blicovať na povalu aby si ...