tyrkySOVA

      Španielsko mám veľmi rada, vo výpočte mojich skromných cestovateľských skúseností má prvenstvo v počte návštev. Vždy som ho však vnímala z takého toho odľahčeného, ružovými turistickými okuliarmi mierne skresleného pohľadu - veď to poznáte, slnko, more, piesok a sangría (jasné, aj pivo, ale do Španielska sa predsa chodí na sangríu. Nie, fakt nie som alkoholik). Časy, keď na ich území vyčíňala organizácia ETA, moja úpal privolávajúca hlava automaticky vytesnila, hoci nie som taká mladá, aby som si z detských čias nepamätala matné uvedomovanie si, že ETA nie je len značka nášho vysávača, ale aj skupinka nejakých zlých ujov, ktorí robia niekde ďaleko veľmi nepekné veci. Ako veľmi nepekné mi pripomenul Fernando Aramburu svojím románom Vlasť.     Bittori a Miren boli najlepšie priateľky, pokiaľ ich pamäť (treba podotknúť že už dosť dlhodobá) siahala. To sa však zmenilo zo dňa na deň, keď si ETA vzala na mušku Bittorinho manžela Txata - a spolu s celým mestečkom...

      Tento rok som si dala predsavzatie, že začnem čítať viac klasiky. Väčšinou obsahoval môj zoznam klasických diel prečítaných za rok v priemere jednu knihu - takže naplniť tento záväzok voči sebe by nemal byť až taký problém, veď už aj dve sú viac než jedna. Problém s predsavzatiami býva, že najneskôr začiatkom marca človeku dôjde motivácia, ktorou sa jeho hruď plnila spolu s novoročným prípitkom, tak som to vzala z opačného konca - odsúvala som začiatok jeho realizácie na neurčito, z ktorého sa nakoniec vylúpol apríl. A ktorá kniha sa minimálne názvom hodí k súčasnému obdobiu (ak Pánbu dá, práve končiacemu) ako Sto rokov samoty?      Nebudem klamať, napriek tomu, že sa táto kniha určite mihla mojimi poznámkami z hodín literatúry, nemala som ani len hmlistú predstavu, do čoho idem. V duchu hesla "anotácie sú pre slabochov" som sa to ani nepokúšala vopred zistiť a rovno som sa pustila do čítania. Ak však nemáte radi mačky vo vreci (alebo neznáme hrkotajú...

      Mám rada knižné horory. Dôraz na slovo "knižné", pretože, hoci mi nerobí problém žmýkať krv z každej stránky knihy, pri filmoch zvládam prístupnosť do 15 rokov. Čítať o odseknutých prstoch a hlavách bez tela? Žiaden problém. Na pozeranie sa na odseknuté prsty a hlavy bez tela alebo telá bez hlavy však nemám gule (no, tie nemám tak všeobecne), žalúdok, nervy ani ďalšie zocelené orgány.     No a čo sa týka tých knižiek hrôzy, ako už pravdepodobne viete, nakoľko to verklíkujem so zanietenosťou papagája, v mojom prípade nikto a nič neprekonáva Stephena Kinga. A to napriek tomu, že sa snažím nájsť autora hororov porovnateľnej kvality. Jeden z týchto pokusov predstavovalo aj čítanie Domova ztracených duší od Scotta Nicholsona.     Námet zdvihne obočie nejednému zarytému Kingofilovi, pretože intenzívne pripomína jeho Inštitúciu. Zahaste pochodne a odhoďte vidly, priatelia, Nicholson tu bol skôr. Niežeby mu chronologické prvenstvo pomohlo dosiahnuť aj to...

            Žáner sci-fi pre mňa nepredstavuje úplne neprebádané územie, no nemohla by som v ňom robiť ani turistického sprievodcu. Vždy si rada prečítam knihu, ktorá zabŕda do mimozemských civilizácií (alebo do našej civilizácie mimo Zeme), a podarilo sa mi už absolvovať také zvučné názvy ako Stopárov sprievodca galaxiou, Asimovova Nadácia či famózna Duna (tú zaraďujem ku svojim všeobecne najobľúbenejším knihám), no môj sci-fi rozhľad je stále taký šedozákalový – teda veľmi zúžený, o periférnom videní nemôže byť ani reč. Preto som sa ho rozhodla trošku rozšíriť počinom kanadského autora nevysloviteľného mena Silvaina Neuvela – Spiacimi obrami. A okrem toho, niečo, čo má tyrkysovú obálku, ja proste musím mať. Presuňme sa ale od obalu k obsahu. Príbeh začína dievčatkom menom Rose (nie tou švihnutou z Dva a pol chlapa), ktoré oslavuje čerstvých 11 rokov jazdou na čerstvo novom bicykli. Jej oslavná jazda skončí až nemiestne dospelácky – pádom do diery, ...

      Jane Robinsová v našich končinách ešte nie je také zvučné meno ako napríklad žiletkami preslávená Gillian Flynn. Táto autorka sa pôvodne venovala novinárskej práci, okrem iného pre BBC, a Biele telá sú jej prvým výstrelom do beletrizovaného poľa. Je to triler, istý trojpísmenový satanáš mal túto knihu v ponuke za cenu lacnejšieho časopisu, viac argumentov prečo jej musím dať šancu som teda nepotrebovala.     Rozprávačkou je Callie, sestra "tej slávnej". Napriek tomu že sú s herečkou Tildou dvojičky, o nejakej nerozoznateľnej podobnosti nemôže byť reč. Zatiaľ čo Tilda predstavuje prototyp blonďavej žiarivej krásavice, Callie má obyčajné tmavé vlasy, obyčajnú prácu v kníhkupectve, obyčajný byt a vedie obyčajný život. Keď ju sestra zoznámi so svojim priateľom Felixom, Callie je spočiatku očarená a teší sa z chvíľ strávených v trojici (všímate? Naschvál som napísala v trojici a nie v trojke aby sme sa vyhli nedorozumeniam). Postupom času však Tildine biele tel...

      Ak sa ma spýtate na môj obľúbený  žáner (teraz bez ohľadu na to, že nie som natoľko zaujímavá, aby ste to robili), na jednej z popredných priečok určite spomeniem fantasy. Možno to nie je literatúra obohacujúca ducha a rozvíjajúca intelekt, ale ja si vždy rada ubziknem z reality do nejakej rozprávky pre dospelých, do čias, keď boli bohovia malicherní a muži boli mužmi a zrodil sa hrdina a neviem už ako to bolo ďalej v tej zvučke seriálu Herkules, no snáď ste ma pochopili.      Takže sa niet čomu čudovať, že po poslednej neveľmi vydarenej skúsenosti (tak mi treba keď zabŕdam do YA, aj keď viem, že mi je proti srsti) ma pomerne skoro opäť prepadla neodolateľná chuť prečítať si dobrú fantasy knihu. Rozhodla som sa pre Černého arcimága od Brenta Weeksa (o ktorom som nikdy nepočula, toľko k môjmu fantasy rozhľadu), a o tom, či to bola dobrá voľba, sa porozprávame neskôr.     Najprv, ako vždy, o čom to vlastne je. Dej sa odohráva v Chromerii,...