tyrkySOVA

      Argentínsky spisovateľ Federico Axat má na konte už štyri knihy (čítam prebal nech sa môžem aspoň chvíľu tváriť múdro), no slovenského prekladu sa dočkala iba jeho posledná kniha, Posledná možnosť úniku. Chudák, určite už dve hodiny hľadá v atlase Slovensko, aby mohol niekam adresovať svoj pocit ukrivdenia. Alebo možno aj nie. Každopádne, jeho knihy nesú charakteristiku napínavých psychotrilerov (niežeby som vedela po španielsky a mala čo i len potuchy o čom jeho zvyšné knihy sú - to tiež ten prebal) a tak som sa s chuťou vrhla na jeho jediný poslovenčený počin.      Podľa anotácie sa v Poslednej možnosti úniku hneď na prvej strane stretávame s Tedom, sediacim v pracovni s revolverom pri hlave. Žiadne dramatické prepadnutie za tým však nie je - prst na spúšti má sám Ted, ktorému diagnostikovali nádor na mozgu a samovraždu pokladá za jediné možné riešenie. Skôr ako výstrel sa však domom rozoznie klopanie na dvere, za ktorými stojí chlapík s čudnou ponu...

      Kníh, pojednávajúcich o problematike Druhej svetovej vojny, nájdeme na trhu plné priehrštia. Osobne zastávam názor, že ide o tému, ktorú treba napriek čoraz väčšiemu časovému odstupu stále rozoberať a pripomínať, pretože je alarmujúce, aká krátkodobá dokáže byť ľudská pamäť. To, čo spočiatku vyzeralo ako diskriminačné opatrenia, skončilo pri masovom vyvražďovaní, aké v moderných dejinách nemá obdobu. Na druhej strane, objavujú sa aj hlasy, ktoré takýmto knihám vytýkajú neúctu k ľudskému utrpeniu a zneužívanie témy za účelom zárobku. V mnohom majú pravdu, pri pohľade na poličky kníhkupectiev to miestami vyzerá, že knihu predáva už len názov, pozostávajúci z ľubovoľného zamestnania a umiestnenia "z Osvienčimu". Kniha Hanina hviezda od Mira Frindta však z tohto radu vybočuje - nevracia sa k ohavným podmienkam v koncentračných táboroch, namiesto toho osvetľuje, aké trápenia čakali tých "šťastných", ktorým sa to podarilo prežiť.     Hlavnou hrdinkou je Hana - m...

      Viete, čo považujem za hlavný problém knižných hororov? Samozrejme okrem tých, ktoré vyšli z pera Stephena Kinga (áno, zase. Nie, naozaj to bez toho nejde). Mnoho spisovateľov sa snaží takéto príbehy zbytočne prekombinovať. Ako keď varíte guláš, no popri čiernom korení do neho máte potrebu nasypať ešte rozmarín, majoránku, oregano, kajenské korenie a mletú pečeň z jašterice. Vo výsledku to nemusí byť úplný blivajz, ale kla sika by chutila lepšie. Podobne to vidím s knihami hororového žánru. Nestačí jeden duch, ono ich tam musí byť aspoň 20, k tomu niekto, kto bojuje s osobnými démonmi (tými menej ezoterickými ako je napríklad alkohol), 5 postáv na ktoré spisovateľ niekde v dvoch tretinách knihy zabudne a čitateľ na svoju smolu nie, nejaký ten spoločensky ožehavý problém na pozdvihnutie úrovne a samozrejme milostná zápletka. Môže to fungovať, nevravím že nie, ale vo mne to vo väčšine prípadov zanechá spomínaný efekt jašteričej pečene - s tým OK, bez toho lepšie. Našť...

      Kto by nepoznal príbeh o Frankensteinovi? Umelá bytosť, vytvorená z častí mŕtvych tiel, oživená pološialeným vedcom, je obľúbeným námetom hororov, paródií, ale aj takých tých holywoodskych zlátanín ktoré musia obsahovať aspoň jedného upíra, doktora Jekylla, benediktínskeho mnícha, čajovú lyžičku koriandru a krásnu ženu s temnou minulosťou. Ja som bola tiež jednou z mnohých, ktorí si vďaka populárnej kinematografii mysleli, že kniha Frankenstein je pre nich už len povinnou jazdou, lebo veď všetci vieme o čom to je. Cítila som sa múdro už len vďaka vedomiu, že Frankenstein je ten spomínaný šialený vedec, nie jeho výtvor (nie som si istá či existuje osoba nad 11 rokov ktorej by to tiež nebolo jasné, ale to ma nemôže obrať o dobrý pocit). Nuž, keď som sa po rokoch konečne dostala aj k hororovému dielu Mary Shelley, dostala moja pôvodná predstava riadne na frak a so sklopenými ušami a maslom na hlave (to sa mi tam kondenzuje z toho tepla) priznávam, že knižný Frankenstei...

      Neverili sme, že by k tomu tento rok mohlo dôjsť, ale nakoniec sa to stalo skutočnosťou. Nie, žiaľ, nevravím o vydaní posledných častí Piesne ľadu a ohňa ani Kroník kráľovraha, to skôr presvedčíte čerešňu aby rodila egreše (roky jej dohováram a vždy to vyzerá nádejne, ale nakoniec sa potenciálne egreše aj tak sfarbia do červena). Mám na mysli niečo také samozrejmé a obyčajné ako leto, ktoré si tento rok dávalo načas (tu poprosím minútu ticha za jar, ktorá nebola). Pointou môjho mičurinovsko-meteorologického okienka je skutočnosť, že letný oddychový čas si žiada nejakú letnú oddychovú knihu. Zvyčajne sa na tento účel hodí nejaká romantika ľahučká ako "plejmejtkina" hlava, ale ak ma chvíľu sledujete, asi viete, že v mojom prípade je reálnejší úspech s egrešovou čerešňou než s čítaním červenej knižnice, takže som zalovila v mojej zbierke výpredajových kníh a vybrala si triler Simona Bookera, Komu možno veriť.      Po zbytočnom úvode prejdem rovno k veci....

      Neil Gaiman je ďalší zo spisovateľov, ktorého je nutné predstaviť zrejme iba pustovníkovi žijúcemu v jaskyni na úpätí osamelej hory, kde si dookola číta buď svoj rokmi ošúchaný výtlačok Biblie, alebo archívny leták z Kauflandu, podľa toho či sa modlí o spásu duše alebo ryžu v akcii. Zvyšok gramotnej populácie o tomto pánovi s vysokou pravdepodobnosťou už kdesi čosi začul, bez ohľadu na to, či jeho sci-fi - fantasy štýlu fandí, alebo nie. S jeho komiksovou tvorbou a kultovým Sandmanom som osobne nemala tú česť, ale urbanfantastické Nikdekoľvek som zlupla ako liliputánsku cherry paradajku. Menej mi zachutila Gaimanova Severská mytológia, ale neznechutila ma až natoľko, aby som nad ním zlomila švédsku barlu a potom sa odkulhala o autorský d ům dál. Moje šťastie, pretože v takom prípade by som sa ukrátila o skvelý zážitok v podobe knihy Americkí bohovia.     Najskôr nepodstatná poznámka: niežeby slovenskí prekladatelia neodvádzali skvelú a záslužnú prácu, ale ...