tyrkySOVA

      Lockdown je slovo, ktoré minulý rok nadobudlo úplne odlišný obludný rozmer. Mimochodom, nie som veľmi zástancom nenápadného pašovania anglických výrazov do slovenčiny, ale uznávam, že celoplošné vymknutie znie dosť dementne. Skôr ma zaujíma, ako dlho bude trvať, než sa tento výraz u nás udomácni tak, že pri plechovke piva s nohami na stole vyhlási "čaute, volajte ma lokdaun". Vyzerá to sexi, asi to začnem používať, nech sa aspoň niečím významným zapíšem do histórie.      Týmto absolútne zbytočným lingvistickým okienkom som chcela premostiť samozrejme ku knihe s názvom Lockdown: Útek z vyhne anglického autora Alexandra Gordona Smitha. Preslávil sa hlavne knihami z kategórie, ktorá na mojej čiernej listine takmer vylieza mimo farebného spektra - správne, young adult (jang edalt? Svet asi ešte nie je pripravený). Ale poviem vám hneď, neviem čo sa so mnou tento rok deje, ale okrem toho, že hltám jednu biografiu za druhou (tu to preháňam ako 15ročný chlapec dĺžku svojho prir

      Ak by sa ma niekto pýtal na môj obľúbený knižný žáner (alebo hoci na na obľúbenú prevodovku auta, ja aj tak stočím reč na knihy a skončíme pri tom istom), odpoviem horory a fantasy. A 30 ďalších, ale tieto dva mi napadnú ako prvé. Ak sa ma niekto spýta na obľúbeného spisovateľa, okrem Kinga (no čo, už som ho asi týždeň nespomenula, začínala som mať abstinenčnú triašku) určite uvediem Georga R.R. Martina. Pri všetkej úcte k Tolkienovi, pre mňa je tento korpulentný pán kráľom fantasy. Taký komplexný, prepracovaný a detailne vykreslený svet, aký vytvoril on v cykle Pieseň ľadu a ohňa, by sa v knižnici hľadal len veľmi ťažko. Mala by som ho ešte radšej keby upustil od politického modelu, prešiel od sľubov k činom a konečne dokončil čo začal, ale čo už. Keď sa nemôžem dozvedieť čo sa stalo potom, s chuťou som si prečítala čo bolo predtým, a vrátila sa do svojho obľúbeného sveta (imaginárne obľúbeného, žiť by som tam nechcela, v mojom veku by som už mlela z posledného, nieto si namýšľa

      So silnými ľudskými príbehmi sa tento rok roztrhlo vrece. Respektíve s ich knižnými spracovaniami, lebo veď pohnuté ľudské osudy tu boli a budú čo svet svetom stojí, akurát nie každý má možnosť/schopnosť/odvahu (nehodiace sa škrtnite) sa s nimi podeliť nielen s diskrétnou susedou nad šálkou kávy, ktorú muchy zo širokého okolia používajú ako termálne kúpalisko, ale aj s verejnosťou. A hoci sa na mojom rešpekte voči takýmto dielam (a uprednostňovaní jednoduchších žánrov z dôvodu pohodlnej hlavy) nič nezmenilo, tento rok som sa odhodlala už k tretej biografii, knihe Deborah Feldmanovej Neortodoxná.     Autorka sa narodila ako Devoireh, chasidská Židovka z komunity Satmárov. Už táto samotná skutočnosť ju predurčuje na život s veľmi zúženými možnosťami - vzdelanie ako žena nepotrebuje, čítanie kníh je vyslovene nežiaduce, znalosť vlastného tela nepotrebná až do obdobia, keď ho bude schopná využiť na jedinú zmysluplnú činnosť - na rodenie jedného dieťaťa za druhým. Devoireh navyše poch

      Keď je reč o Poľsku, prvé, čo mi napadne, sú famózne, neskutočne chutné, neopakovateľné plnené šišky z jednej pekárničky, ktorú sme objavili na výlete v Krakowe. Áno, mohla by som sa tváriť inteligentne a spomenúť napríklad pohnutú históriu, príšerne poznamenanú holokaustom, ale čo sa budem opekňovať? Po prvé mi na to málokto skočí a po druhé sa nebojím priznať že som hovado nenažrané a najsilnejší dojem na mňa urobila moja spokojná zažívacia sústava. Čo sa však týka literatúry, nie som si istá či som vôbec už mala tú česť s poľským autorom. O to väčšiu zvedavosť vo mne vzbudila kniha Adept od Adama Przechrztu (určite sa jeho priezvisko dá aj vysloviť, ale nech ma parom uchytí, ak tuším ako).      Svet zasiahla konjunkcia (priblíženie, v tomto prípade paralelných svetov) a jej následkom sa na viacerých miestach vytvorili enklávy (ohraničené autonómne miesta uprostred iného územia). Nie som taká vzdelaná, pri prvých stránkach knihy som výrazne pozdvihla navštevovanosť online slovn

       Juraja Červenáka som dlho vnímala ako Toho chlapa, od ktorého si raz niečo prečítam. Raz – ten špecifický časový údaj, ktorý máme vyhradený pre kamošku, s ktorou sa nám nechce ísť na kávu, ale je blbé poslať ju do riti priamou cestou a tak zvolíme diplomatickú okľuku. Našťastie Červenák nie je ten typ kamošky, a keď som si prečítala prvé dobrodružstvo kapitána Báthoryho, vedela som, že to nie je naše posledné rande. Potom vydavateľstvo Artis Omnis pustilo do sveta prvú časť súborných vydaní fantasy série Černokňažník, a bolo rozhodnuté – toto musím mať, aj keby na chleba nebolo (stále si predsa môžem dať strúhanku so salámou, mleté rožky sú tragicky podceňované)!      Hlavný protagonista, známy ako Čierny Rogan, je obávaným avarobijcom a odvážnym bojovníkom. Jeho cesta za pomstou ho zavedie do slovanského podsvetia, kde sa dozvie pravdu o svojom pôvode, prijme poslanie a späť sa vráti obdarený čarovnou mocou – stane sa černokňažníkom (ale nie takým metalovo pôsobiacim okultistom

      Biografiám až natoľko neholdujem. Niežeby ma nezaujímali životy iných ľudí - ohohó, ja som reinkarnovaná Kelišová, povedzte mi všetko čo viete! Navyše si uvedomujem, že ak niekoho život stál za to, aby o ňom napísal knihu niekto iný alebo aj on sám, asi nebude hlavnou témou obľúbená značka zubnej pasty, koľkokrát do týždňa púšťa práčku alebo ako si kráti čas na záchode. Skôr je za tým akýsi druh rešpektu, pretože sa bojím, že ja, hulvát zaťažený na akciu, nedokážem v plnej miere oceniť životný príbeh reálnej osoby. A pritom, v drvivej väčšine prípadov, keď sa k čítaniu biografie dokopem, som nadšená, dojatá a plná obdivu. Ani dielo Trevora Noaha s názvom Vinný od narodenia nie je výnimkou.     Ako názov napovedá, Trevor spáchal zločin už len tým, že si dovolil narodiť sa. Podľa zákonov apartheidu, rasistického štátneho zriadenia, sa iné rasy nemohli miešať s belochmi. Trevorova mama Nombuyiselo však mala nejaké rasistické nezmysly v paži a rozhodla sa mať dieťa so švajčiarskym Ne