tyrkySOVA

      Občas sa objaví kniha, ktorú číta každý, ale pritom na ňu existujú iba dva názory: že ju treba vysvätiť, zarámovať a hýčkať a opatrovať, alebo že ju treba posekať do kompostu a ten potom zahodiť. Jednou z takých kníh sa stala práve Kleopatra a Frankenstein (čítala som českú verziu, takže budem Kleopatru písať s k-čkom a komu to derie oči, nech si ich natrie Indulonou), prvotina od Coco Mellors. Strategicky som si počkala, keď na mňa prestane vyskakovať aj spomedzi zaváraním archívneho ročníka, a potom prišiel jej čas. A takto do, vážení, dopadlo.     Písal sa Silvester roku pána pár dozadu a mladá umelkyňa Cleo naďabila cestou po cigarety, ktoré si nemala za čo kúpiť, na sympatického chlapíka Franka, síce staršieho roku výroby, ale očividne dobre garážovaného a servisovaného. Ako na nový rok, tak po celý rok, povedali si, a po polroku to rovno spečatili sobášom. Aby sa vám toto rozhodnutie nezdalo zbrklé, tak Cleo sa končili víza a pomaly sa chystala zamáv...

     No tak som si zase odišla zo svojej komfortnej zóny a rovno hovorím, že tentokrát to tak celkom nedopadlo. Neviem, kde sa vo mne nabralo presvedčenie, že dokážem prečítať filozoficky ladenú melancholickú úvahu, asi nejaký vedľajší účinok antibiotík, ktoré beriem na zub (mala by som im nahlásiť výskyt nepochopiteľného knižného rozhodnutia?). Tak či onak som si povedala, že si prečítam Detaily od Ie Genbergovej  v preklade Jarmily Cihovej  a teraz sa rozcvičujem, aby som vám dokázala dačo povedať o knihe, pre ktorú som bola absolútne nevhodným čitateľom.     Ženská, ktorej meno sa nedozvieme (to som si vlastne uvedomila až teraz) leží v posteli s horúčkou (horúčka je ten najviac nahovno sexuálny partner, ak chcete vedieť môj názor) a zrazu dostane delirický nápad prečítať si knihu. Nie barsjakú, konkrétnu knihu. Tak ju teda vezme, prelistuje, a nájde venovanie od dávnej priateľky, čo v nej otvorí stavidlo spomienok a už sa veze. Spomína na Johannu, ...

      Neviem si predstaviť, aké náročné musí byť v dnešnej dobe napísať triler s originálnou zápletkou, ktorú skúsenejší čitateľ neuhádne už z anotácie. Myslím, že ostatní autori trilerov si zošívajú Sebiho woodoo bábky a zapichnú do nej špendlík vždy, keď si v recenzii na svoje dielo prečítajú, že ale toto tu už bolo. A napriek tomu sa stále dokáže nájsť klenot, ktorý možno nie je úplne novým prvkom periodickej tabuľky, ale minimálne nie tým ošúchaným od častého používania. Napríklad kniha Noc, voľné pokračovanie Hry (viac tu ) od Jana Becka. Aj Noc vyšla v preklade Alexandry H. Petrášovej.     Šialený magor unáša ľudí, ktorým nezačne pípať messenger 14 sekúnd po prepnutí stavu do offline (rozumej, že ich nikto nebude tak skoro hľadať), zatvára ich do sklenených valcov a na internete potom vysiela, ako s nimi skoncuje, pokiaľ diváci nesplnia konkrétne úlohy. Toto nie je reality show Pevnosť Boyard ultra hardcore interactive, toto je Noc, internetový vírus a zár...

       Neklesajte na duchu, vážení, neschyľuje sa tu k novej rubrike. Sova síce po siedmych rokoch vystrčila prdel z hniezda, ale teraz bude zase minimálne rok na tej prdeli sedieť. Keď už ale došlo k tejto výnimočnej udalosti, rada by som sa s vami podelila o zopár zážitkov z gréckeho ostrova Thassos.      Sovíčatá dosiahli vek, kedy je už možné s nimi cestovať bez fyzickej a psychickej ujmy nielen nás, ale aj všetkých zúčastnených počnúc spolucestujúcimi a končiac obsluhou batožinového pásu, takže sme do toho praštili a rovno vybrali miesto, kam transport obnáša všetky dopravné prostriedky okrem vlaku a ponorky. Takže autom na letisko, lietadlom do Kavaly, autobusom do prístavu a trajektom priamo na smaragd v Egejskom mori (tak nám povedala pani delegátka. On je totiž Thassos fakt zelený, aj keď si zvyšok Grécka povie, že je v móde farebná škála od vyprahnutej po spálenú).       Transport autobusom z prístavu v Limenase cez dedink...

     Čarodejnica už dávno nie je zlou babizňou s ešte horším držaním tela, s kanibalskými stravovacími návykmi a obydlím z nočnej mory každého cukrovkára, prípadne vybaveným podvozkom hendikepovanej straky. Už za mojich mladých čias, v dobách, keď si Džejár kupoval svoj prvý klobúk, sa čarodejnice začali pretransformovávať aj na mladé, šikovné, nezávislé ženy, závislé len od svojich dvoch sestier (a ešte štvrtej, po tom, čo prvá zmizla). V podobnom duchu sa nesie imidž súčasných knižných čarodejníc a inak tomu nie je ani v knihe Carol Chiovatto s príznačným názvom Aha, čarodejnica! Výborný preklad zabezpečili Lucka Halová a Silvia Slaničková .     Ísis by si žila v Sao Paole pokojne rušným metropolitným životom, keby nebola čarodejnica, poverená tým, aby sa iní čarodejníci nesrali smrteľníkom do bytia v neprimeranej miere. A občas sa zamontuje aj do tých bežných záležitostí, aby pomohla kamoške policajtke a nasrala audítora, čo jej behá za zadkom a kontroluje, ...

     Pamätáte si knihy, ktoré ste čítali ako decko? Samozrejme, teraz sa nemusíme baviť o šlágroch ako Leví kráľ, Môj kamarát medvedík (to je ovšem retro pre skôr narodených, dnešní čitatelia sa už pozastavujú nad clif-hangerom na konci, ktorý hovorí o tom, že hrdinka pôjde za trest kľačať, pretože zahučala do potoka aj s mackom) či klasika Pippi dlhá pančucha. Ja som s pamäťou taká že utkvie mi tam jedna scéna z celej knihy a re-reading potom ani nie je re. Podobne som na tom s knihou Prekliata planéta od Jozefa Žarnaya. Či som ju pred dávnymi časmi v tieni obrej prasličky a pravej nohy brachiosaura čítala alebo nie, dnes vám o nej porozprávam.      Naši známi od Dračej steny ešte nemajú dosť intergalaktických dobrodružstiev, takže sa počas kempovačky v lese opäť neváhajú babrať s tajomnými svietiacimi kockami pohodenými na stráni, veď čo sa môže stať. No, iba to, že ich to zase raz vystrelí na inú planétu, pohostinnú asi ako obývačka tchora trpiaceho plyn...