tyrkySOVA

     Je úplne jedno, koľko mám rokov, či som bližšie k pohrebu ako k maturite, či mi kĺby praskajú viac než bublinková fólia alebo či mám dioptrie vyššie ako zostatok na účte. Vždy budem mať slabosť pre klasické rozprávky (zdôrazňujem klasické. Labkovú patrolu mám rada iba z donútenia). A keď sa navyše objaví také skvostné, do detailov prepracované a absolútne nádherné vydanie ako boli napríklad  Slovenské rozprávky a povesti od Boženy Němcovej (recenzia tu ), neváham ani za podpriemerný mak. Takže jasná vec, že aj nádherná zbierka Zabudnuté rozprávky Amálie Sirotkovej, ktorú zostavila Jana Piroščáková , mala okamžite zarezervované miesto v mojom srdci aj v knižnici.     Paľka Dobšinského poznáme (a milujeme) všetci. Rozhodne má neodškriepiteľné miesto v zachovávaní ľudovej slovesnosti. Darmo, už bude navždy numero uno. Výhodou je, že za svoj plodný život stihol zozbierať, zaznamenať a uchovať naozaj úctyhodné množstvo rozmanitých rozprávok. Nevýhodou, že v...

      Pes je najvernejší a najmilujúcejší kamoš, akého človek môže mať. Môžete byť celou dušou a srdcom catperson, ale myslím, že niekde vzadu v mozgu je vám aj tak jasné, že mačka vás má vo svojej podstate pod chvostom a ak vás zajtra zrazí auto, jej deväť životov pôjde ďalej. Ale pes, to je srdce plné lásky, hrejúcej až do posledného úderu. Áno, som sentimentálna, ale keď ja som psíčkar odkedy...no, odkedy si pamätám a ešte skôr, než sme vôbec nejakého psa mali. Preto mi kniha známeho veterinára Noela Fitzpatricka , Keira a ja , instantne brnkla na správnu strunu. Knižku preložila Jana Kantorová Báliková.     Noel a Keira sú kamoši do dažďa. Aj do krúpov, hurikánu, prietrže mračien, tsunami a chemtrails saharského piesku. Keira prišla k Noelovi vo chvíli, keď mal pocit, že jeho život stojí za to, z čoho sa robí cibetková káva, akurát bez kávy. Od toho momentu mala kľúč od jeho srdca. Spolu sa naučili, že život nie je výpočtom úspechov, ale chvíľ, keď sa človek...

      Rada experimentujem, ale len tam, kde to poznám. No čo, viem ako to znie, ale s mojím orientačným zmyslom fakt nie je dobrý nápad púšťať sa do miest, ktoré majú viac než dve ulice, podľa možnosti jednosmerné. Takže, mám rada trilery, ale nech ma Parom skára ak si teraz spomeniem, či som už čítala nejaký írsky. Pravdepodobne nie, s Írskom sa mi spája akurát tá epizóda Columba, kde bol ryšavý básnik (ryšavý Ír, väčšie klišé je už len Francúz s baretkou) a teta čo vyšívala a kupčila so zbraňami pre teroristov. Keď som však uvidela triler Kala od Colina Walsha, ktorý mal byť šmrncnutý írskom noirom, neváhala som ani štvrť sekundy. Nech už ten írsky noir je čokoľvek!     Boli mladí a svet bol gombička. A Kinlough diera (na gombičke), ale aspoň mali jeden druhého. Helen, inteligentná, odvážna a odťažitá, Joe - správňák za každých okolností, Mush - dobrosrdečný a láskavý, Aidan - zábavný a zákerný, Aoife - žiarlivá a očarujúca, a uprostred Kala. Kala, ktorú každý...

    Jedným z problémov dnešnej doby je, že sa každý stará len sám o seba. Pokiaľ teda nie ste tá sedemdesiatročná suseda, čo si nosí v hlave prehrešky všetkých členov spoločenstva bytov už od čias Václava Havla. Lenže aj to sa staráte skôr do ostatných než o ostatných. Mladá slovenská autorka Viktória Dominová postavila dej svojej novej knihy práve na osobe, ktorá sa rozhodne pomôcť a nezostať len Náhodným okoloidúcim.     Jakubov život stojí po rodinnej tragédii celkovo za vlečku kompostu, no keď mu navyše neznáma žena zavesí na nos informáciu, ktorá pošpiní aj tie posledné čisté zvyšky, chce to zabaliť. A nie do darčekového papiera s mašličkou. Cestou na odľahlé miesto, kde hodlá naplniť svoj fatálny zámer, ho prepadnú pochybnosti. Vzápätí nájde na zemi zvoniaci telefón. Keďže neplánuje žiť dosť dlho na to, aby musel domýšľať svoje činy do dôsledkov, zdvihne ho. Aj zo zeme, aj hovor. Ozve sa mu plačúca žena, ktorá v ňom prebudí tú časť osobnosti, o ktorej si myslel...

     Stará známa pravda hovorí, že človek, ktorý nepozná minulosť, je odsúdený ju opakovať. Súčasné skúsenosti nám síce vravia, že človek môže minulosť poznať, a napriek tomu ju popierať a tvrdiť, že to bolo v skutočnosti inak, hoci hovorí o dobách, keď nebol ešte ani len zárodkom spermie v otcových...no, veď vieme odkiaľ spermie pochádzajú. S tým už ale veľa nenarobíme. Každopádne, Jakub Drábik vraví, že Dejiny sú MEGA  a vo svojej knihe nám prináša nejeden dôkaz.     História môže byť občas ťažkopádna a únavná, najmä ak od vás učiteľ dejepisu vyžaduje chronologické dátumy úmrtí jednotlivých členov Habsburgskej monarchie. Odhliadnuc od skostnatených učebných osnov však môže byť dejepis fascinujúci. Ponúka odpovede na otázky, ktoré by vám nikdy nenapadlo vôbec položiť. Vedeli ste napríklad, že mačky mali rozhodujúcu úlohu v priebehu Druhej svetovej vojny? Čo má spoločné agent s povolením zabíjať s operencami? Tušili ste, že Coca Cola stvorila Santa Clausa? ...

    Už je to tak, že keď potrebujem oddychovú literatúru, siahnem po trileri. A spravidla frflem, že bol príliš postavený na hlavu, alebo naopak, stál až príliš pevne nohami na zemi, no čo z toho potom mám? Triler je vec ošemetná, chce to istú dávku psychopatie, aby dokázal čitateľa vyšokovať, ale zas to nemôže byť prehnané ako Total Recall (pri všetkej úcte k Arnoldovi a ufónkam s tromi prsníkmi). Túto krehkú rovnováhu dokáže majstrovsky vybalansovať Lisa Jewell, čo dokázala aj v novej knihe Never jej ani slovo.  Skvelý preklad zvrtla Zuzana Angelovičová.     Alix je autorka úspešného podcastu o úspešných ženách, úspešne sa dokázala dožiť 45-ky a teraz všetky tieto úspechy oslavuje v bare, keď ju osloví nenápadné žieňa s poznámkou, že jej tiež akurát dnes pristál na chrbte štyri-a-poltý krížik. Zvláštna Josie vnukne Alix nápad, aby svoj ďalší projekt zamerala na jej život - na nešťastné detstvo, o 30 rokov staršieho manžela, ktorého stretla ešte v puberte, o pr...

     Každý máme niečo, čo už dlho chceme vyskúšať, ale nejak sa k tomu nevieme dostať. Šoférovať mikrobus. Ochutnať fugu sashimi a dúfať, že kuchár vedel, čo robí. Skočiť s padákom. No, ja, ako zástanca adrenalínu podávaného v minimálnych dávkach, sa držím pri zemi a ešte nižšie a môj zoznam obnáša skôr také položky ako upiecť buchty (nevydalo) či prečítať si niečo od Františka Kotletu (vydalo. Artis Omnis). Skôr, než sa ma opýtate, prečo čítam českú knihu po slovensky, pozrite sa na tú obálku. Aj sám autor sa vyjadril, že by si pre Hustej nářez želal také obálky, aké má Do mŕtva. Michal Ivan skrátka vie. Knihu preložila Marta Maňáková.     Upíri existujú a vo vesmíre nie sme sami. To nie sú titulky nového vydania časopisu Zem a vek, ale predstava blízkej budúcnosti (vzhľadom k prvému vydaniu knihy, dnes už ide de facto o minulosť). Upíri si spokojne nažívali v blaženej anonymite, stáročia a tisícročia postrkovali ľudstvo želaným smerom, až kým jedného dňa z neb...

      Hovorí sa, že žijeme v informačnom veku. A tiež v multiinformačnom, dezinformačnom a deformačnom, ale o tom inokedy. Podstatné je, že sa na nás valia slová, vety, súvetia, zvolania, oslovenia, celé slovné tsunami. Brániť sa tomu nevieme, tak to skrátka ignorujeme. Že nie? No schválne, koľkokrát ste dočítali článok do konca? A e-mail z chovateľských potrieb, lebo ste si zabudli odškrtnúť, že nemáte záujem o informácie o výhodných ponukách (real life story)? A teraz si predstavte, že to isté robia ľudia vám. Vaše správy, texty či články sú prísne cenzurované mozgom prijímateľa. Ako s tým vybabrať? Odpoveďou môže byť kniha Stručne a jasne  od pánov VandeHeia, Allena a Schwartza - zakladateľov firmy, ktorá sa zaoberá práve tým, aby sa ľudia naučili povedať viac za menej. Knihu preložil Martin Kolenič.     Takže, doba je dnes nielen informačná, ale hlavne uponáhľaná. Každý chce všetko okamžite a málokto má trpezlivosť hľadať pointu ako ihlu v kope špendlík...

     Arthur C. Clarke je také známe meno, že aj keď je pre vás najznámejším Clarkom stále Kent, museli ste už počuť aj o Arthurovi (hint - tento vedel, že slipy sa nedávajú navrch). Priekopník sci-fi žánra, vizionár, talentovaný spisovateľ, vlastník práv na kasové trháky - nehodiace sa prečiarknite, ale pochybujem, že sa vám vôbec oplatí zapínať pero. S pánom Clarkom som sa prvýkrát stretla v jeho diele 2001: Vesmírna odysea (keby niečo, obkec k nej tu ) a nakoľko sme si dosť sadli, neváhala som a vydala sa aj na Stretnutie s Rámom (ako to dopadlo, zistíte tu ). Do tretice všetko dobré (a aj Rámčania robia všetko trojmo, vraj, tak to možno vysvetľuje prečo niekedy vôbec nerozumiem pozemšťanom) - ďalšie rande sme si dali v diele Ráma II., ktoré napísal v tandeme s Gentrym Leem. Rekonfiguráciu kódov do jazyka zrozumiteľného stredoeurópskemu národu zabezpečil Patrick Frank.     70 rokov po prelete okolo Zeme začína popularita kolosálneho vesmírneho plavidla menom ...